Tohle ale ve své podstatě může více uškodit vlastní kosmonautice než astronomii. Ve vizuální astronomii se ty menší a vzdálenější satelity až tak neprojeví, fotografové asi přejdou na kratší expozice. Ale nepředpokládám, že by se vlastní kosmonautika obešla bez karambolů .
Pri cubesatoch bude treba rozlišovať účel, pre aký budú postavené. Pokiaľ budú mať nejakú menšiu veľkosť, z pohľadu astronómie sa nemusí nič podstatné diať. Tie projekty majú rôzny cieľ, od výskumu cez prieskum, monitoring, ... až po telekomunikácie. Pokiaľ bude cieľom nejakého projektu vyslovene prenos dát, tak problematické budú hlavne tie, ktoré sa budú sústreďovať na širokopásmové pripojenie k internetu, alebo na podporu 4G a 5G sietí. V takom prípade sa fyzikálne zákony nebudú dať ošaliť a veľkosť satelitov bude musieť byť taká, ako dnes požíva SpX, OneWeb, .... Dôvodom sú antény a potom aj vyžiarený výkon, pre ktorý sa musí zabezpečiť energia. Určite sa dá namietať, že sa časom môžu vylepšovať algoritmy na prenos a spracovanie dát, ale na druhej strane netreba zabúdať na to, že sa požiadavky na šírku pásma neustále zvyšujú. Ak sa aj vylepšia algoritmy na prenos dát, alebo technológie na premenu energií, využijú sa skôr na zvýšenie šírky prenášaného pásma, ako na miniaturizáciu satelitov. Potom je tu aj ďalší dôsledok, zvyšovanie počtu satelitov bude zvyšovať rušenie na rádiových frekvenciách. Časť vylepšenia algoritmov pre prenos dát pôjde aj na vrub riešenia tohoto problému. Veľkosť prvých satelitov daného projektu ešte nemusí nič vypovedať o tom, aké bude finálne riešenie. Sú to satelity, ktoré buď môžu overovať niektoré zamýšľané technológie, alebo okrem nejakého prvotného testovania majú zabezpečiť aj rezerváciu prideleného frekvenčného pásma. Finálne riešenie môže byť z pohľadu astronómie lepšie, ale môže byť aj horšie. Ukáže sa to až časom. Či majú astronómovia čas na to, čo sa časom udeje, na to nech si každý odpovie sám.
Dopad na samotnú kozmonautiku je len jedna stránka veci. Ani si nechcem predstaviť, čo sa stane, keď budú určité pozemské technológie postavené na komunikácii prostredníctvom desiatok tisíc satelitov a nastane nejaká silná slnečná erupcia, ktorá vzniká možno raz za 100 - 200 rokov. Každý o tom vie, že to môže nastať, ale vyzerá to, ako keby sa tým nikto nezaťažoval. Pripomína mi to správanie sa ľudí pred finančnou krízou v roku 2008. Už pred krízou sa vedelo, kam vedie takéto správanie sa. Existuje na to množstvo teórií. Keď bola po začiatku krízy jedna televízna relácia s ekonómami a bankármi, tak tam padla otázka na to, prečo sa to tak dialo, keď sa dopredu vedelo o tom, kam to povedie? Odpoveď bola, že preto, lebo sa každý tak správal a jediným ukazovateľom, ktorý bolo treba dosiahnuť, bol zisk. Nikoho nič iné nezaujímalo. Nechcem byť zlým prorokom, ale vidím v tom analógiu s dnešným dianím okolo kozmonautiky.
Čo sa týka štúdie ESO. Európske južné observatóriá sú umiestnené v zemepisných šírkach, kde nebude ten dopad až taký veľký, ako vo vyšších zemepisných šírkach. Má to dva aspekty a to výška Slnka pod obzorom v letných mesiacoch a hustota, ktorou bude obloha pokrytá satelitmi. To čo uvádza tá linkovaná štúdia ESO, to si treba pre naše zemepisné šírky prenásobiť koeficientom s hodnotou minimálne 2. Potom to má aj ďalší háčik. Vychádza to z predpokladov, o ktorých už teraz tušíme, že budú podstatne iné.
