Úvaha o čase, světle a vnímání

[Hugo2212]

Ľudský mozog bol evolúciou naprogramovaný tak, aby vnímal svet okolo seba ako plynulý, okamžitý a nemenný sled udalostí. Žijeme v naivnej viere, že to, čo vidia naše oči v tejto sekunde, sa reálne v tomto okamihu aj odohráva. Ak sa však ponoríme hlbšie do fyziky vesmíru a prepojíme ju s biológiou nášho vlastného tela, zistíme, že prítomnosť je v skutočnosti dokonalá ilúzia. Celá naša realita je len mozaikou poskladanou z ústrižkov minulosti a kľúčom k tomuto stroju času je svetlo. Svetlo totiž nie je len obyčajným poslom obrazu. Svetlo je čas.Základný fyzikálny zákon hovorí, že svetlo, hoci je najrýchlejším fenoménom vo vesmíre, potrebuje na prekonanie vzdialeností čas. Táto zdanlivo jednoduchá pravda v sebe ukrýva ohromný dôsledok: kedykoľvek sa pozrieme na nočnú oblohu, nepozeráme sa do priestoru, ale cestujeme hlboko do minulosti. Ak by sme na vhodnom mieste vo vesmíre umiestnili gigantické zrkadlo namerané na našu planétu, odrazené fotóny by nám po návrate premietli naše vlastné dejiny. Ak by zasa hypotetický mimozemský pozorovateľ vo vzdialenosti 65 miliónov svetelných rokov namieril svoj supervýkonný teleskop na Zem, nevidel by naše mestá, ale živého Tyrannosaura rexa. Staré svetlo skrátka neustále letí vesmírom a nesie v sebe nezmazateľný vizuálny archív všetkého, čo kedy existovalo.Tento princíp vesmírneho múzea nás privádza k fascinujúcemu myšlienkovému experimentu: Čo by sa stalo, keby sme dokázali na celých 24 hodín úplne zablokovať svetlo nášho Slnka? Prvých 8 minút a 20 sekúnd by ľudstvo žilo v sladkej nevedomosti, pretože posledné vyžiarené lúče by ešte len dokončovali svoju púť k Zemi. Následne by však nastala najtemnejšia noc v histórii. Vypnutím Slnka by sme však neodstránili čas – odstránili by sme clonu. Cez deň by sa nám odrazu odhalil hlboký vesmír v celej svojej surovej čistote. Bez slnečného šumu by sme sa začali doslova „premývať minulosťou“. Naše teleskopy by v zrkadle oblohy uvideli tisíce verzií iných planét, takzvaných „iných Zemí“, presne v takom stave, v akom si ich pamätá ich vlastné staré svetlo. Uvideli by sme ich pravek, ich stredovek aj ich zrod.Ak je teda svetlo nositeľom času, čo sa stane v bode, kde svetlo úplne dôjde? Ak by v našej sústave vyhaslo Slnko a po miliónoch rokov by do nášho priestoru dopadol úplne posledný fotón zo vzdialených umierajúcich hviezd, nastal by absolútny zlom. V momente, keď vo vesmíre vyhasne posledný lúč, teplota klesne k absolútnej nule. Vieme, že teplo materiál rozpína, zatiaľ čo extrémny chlad ho stláča a berie mu energiu. Bez svetla a tepla sa zastaví akýkoľvek pohyb atómov. A ak sa nič nehýbe, nič sa nemení a nič nevzniká, čas prestáva mať zmysel. Nastáva zóna bez času – presne taká, aká existuje za horizontom udalostí čiernej diery, odkiaľ svetlo kvôli gravitácii nedokáže utiecť. Absencia svetla sa tak stáva absenciou samotného času.Tento posun v čase však nie je výsadou len vzdialených galaxií; zažívame ho v každej sekunde nášho pozemského života. Najlepšie to ilustruje banálny príklad hnijúceho jablka. Ak jablko na Zemi zhnije za 30 dní a my nastúpime do vesmírnej lode, ktorá bude krúžiť okolo Slnka v rovnakom smere ako Zem, ale obletí ho výrazne rýchlejšie, prebehneme časový zákon planéty. Ak by sme toto jablko vzali so sebou do lode letiacej rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, vnútri našej rakety by sa čas spomalil. Pre nás a pre naše jablko by prešlo len 25 dní, no po pristátí na Zemi by sme zistili, že pozemský kalendár poskočil o celých 30 dní. Predbehli by sme biologický čas Zeme.Dokonca aj obyčajná jazda autom v rýchlosti 90 km/h z nás robí mikroskopických cestovateľov v čase, no zároveň odhaľuje náš biologický limit. Svetlo z brzdových svetiel auta pred nami dorazí k nášmu oku okamžite. Avšak nášmu mozgu trvá približne 0,1 sekundy, kým tento elektrický signál dešifruje a premietne nám ho ako obraz. To znamená, že naše oči vidia svet vždy s maličkým oneskorením – vidia čistú minulosť. A práve kvôli tomuto „háčiku minulosti“ prejde naše auto v rýchlosti 90 km/h presne 2,5 metra v úplnej slepote predtým, než si náš mozog vôbec uvedomí, že realita pred nami sa zmenila. Sme bytosti uväznené v milisekundovej minulosti, ktoré pred haváriou chráni len geniálna schopnosť mozgu podvedome simulovať a predvídať blízku budúcnosť.Vesmír a čas teda nie sú pevné koľajnice. Sú to elastické veličiny, ktoré sa neustále ohýbajú pod vplyvom rýchlosti a svetla. Každý náš pohyb, každá rýchlejšia jazda a každý pohľad na hviezdy je reálnym dôkazom toho, že čas nie je univerzálny. Žijeme vo vesmíre, ktorý pred nami skrýva tajné časové chodby, a my ich nemusíme hľadať len v rovniciach – stačí, ak pochopíme, že svetlo, ktoré nás každé ráno prebúdza, je tou najzákladnejšou batériou samotného času.

[dvader]

Tak tohle je přeci všeobecně známé… v této komunitě tady zcela samozřejmě.

[Homer]

Říká se tomu nosit dříví do lesa nebo sovy do Atén .

[peto]

Rovelli: cas nie je fundamentalny, ale vznika zo vztahov.

Preto si myslim, ze na najhlbsej urovni reality cas nemusi existovat....

...to je len moje polienko prinesene do lesa...

[Pablo]

Toto platí pre fyziku hmoty. Foton,ako najmenšia hmotná častica ,preto je ešte databázou infirmácií pre náš hmotný mozog. Všetko s rýchlosťou vyššiou ako rýchlosť svetla sa nám stráca v kvantových vzťahoch,kde čas neexistuje,lebo tam neexistuje ani hmota potrebná na generovanie sledu udalosti. Hmota je zredukovaná len na nehmotnú informáciu . Ale tam ešte nie sme , aby sme to vedeli využiť.

[ok1in]

Vlákno o ničem - jen proto aby bylo...

[MilAN]

Foton,ako najmenšia hmotná častica ,...

Klidová hmotnost fotonu = 0

[seestar]

Jediný smysluplný výrok o čase je, že čas jsou peníze. Vše ostatní jsou jen spekulace.

[decmen]

Já jsem kdysi slyšel ještě jeden pravdivý výrok: muži nestárnou, ale čas(to) jim nestojí.
nebo něco v tom smyslu, přesně si to už nepamatuju

[Míra Pech]

Říká se tomu nosit dříví do lesa nebo sovy do Atén .

A ještě také uhlí do Newcastlu.

[vojtechK]

Jediný smysluplný výrok o čase je, že čas jsou peníze....

To platí hlavně v hospodě...